« zoznam

Archív


MARIÁN ČUNDERLÍK
26.11. - 11.01.1998

MARIÁN ČUNDERLÍK sa narodil 31. 1. 1926 v Motyčkách pri Banskej Bystrici. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (1946) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1948-1953) postupne v ateliéroch J. Mudrocha, Ľ. Fullu a J. Želibského. Po absolvovaní sa venoval úžitkovej grafike a začal vystavovať so Spolkom slovenských umelcov. Od roku 1957 organizačne aj výstavne spolupracoval na akciách mladej generácie a spolu s E. Špitzom sa zaslúžil o založenie Galérie C. Majerníka v Bratislave, - pôvodne na sanovanie výstavných zámerov mladých. Doba však podobnej iniciatíve nepriala a samotnému ČUNDERLÍKOVI prvú samostatnú výstavu v tejto galérii zatvorili (1958). Od roku 1961 sa zúčasťoval na neverejných výstavách okruhu Konfrontácií (do 1963) a od 1964 aj výstav doma i v zahraničí. V 70. rokoch bol vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1972) a na protest išiel z Bratislavy do osady Tri studničky v Demänovskej doline, kde 1. 10. 1983 zomrel.

OSOBNÉ STRETNUTIE S OSOBNOSŤOU.

Človek býva málokedy skúmaný z hľadiska komplementárnosti. Povahopisy prijímame radšej vo viacmenej trefných definíciách, v intenciách darwinovského popisu druhov. Ľudská bytosť však okrem fyzickej prítomnosti poskytuje ešte oveľa ďalekosiahlejšiu dimenziu. Tvoria ju duchovné impulzy a rovnako aj ozveny. V prípade MARIÁNA ČUNDERLÍKA sa nám ponúka možnosť dotyku s jedincom disponujúcim maximálnou osobnostnou rozlohou. Tým, ktorí sme ho mali možnosť spoznať bližšie, otváral početné vstupy s celým spektrom dosahov a zafarbení. Pozorný diskutér, vysielajúci i prijímajúci na vysokých a napínavých intelektuálnych frekvenciách. Polemické schopnosti gradovali u neho do argumentácie, často až zdrvujúcej, pri ktorej sa človek vždy potešil, ak sa ocitol na jeho strane. Vyvracať mu argumenty bolo často takmer nemožné, vkladal do nich celú prudkosť svojho temperamentu. Silné intelektuálne a filozofické zázemie komponovalo duchovný potenciál, ktorý vnímavý divák identifikuje v jeho výtvarných počinoch. Zostalo po ňom totiž dielo zahŕňajúce rozsiahlu škálu výtvarných aktivít. Od minimalistických dotykov až po veľmi komplexné objekty. Všetky tieto evidencie nám umožňujú vystopovať jeho povahopis. V ňom okrem už spomínaného temperamentu vyvstane aj distingvovaná noblesa ako charakteristika dobrého správania a civilizovaného vychovania. V prácach to odrážajú rytmizačné prvky často priam technickej povahy, ktoré však nikdy neprekročia hranicu odcudzenia. Akceptujú mechaniku bez existenciálnych zábran, ale ani neohrozujú ľudskú krehkosť. Nepoužívajú teatrálne alebo patetické lomcovanie s človekom. Prudkosť signálov nikdy neporuší celistvosť harmónie. Naopak, ako keby potvrdzovala, pečatila identitu a humánnosť. Napriek všetkej rozporuplnosti dnešného sveta a mnohým zákernostiam civilizácie. Negáciou komplementárnosti prostredia by umelec negoval svoju vlastnú a prezrádzal tak osobnú nevyrovnanosť. Dielo MARIÁNA ČUNDERLÍKA je však dôkazom závideniahodnej vyváženosti. Vklady a výstupy poskytujú vpravde zrkadlové obrazy a nie nadarmo cyklus s touto tématikou vyčnieva ako príznačný pre celé jeho dielo. Archetyp zrkadla však neostáva iba v rovine témy. Prestupuje celou ČUNDERLÍKOVOU aktivitou v intenzívnych výskumoch odtlačkov, dekalkov, monotýpií. Stelesňuje sa v direktných záznamoch od monochrómnej komornosti až po symfonickú polychrómnu jasavosť. A expresia výstreku tu nijako neprotirečí poriadku goemetrie. Naopak, vyvažuje ho a na jednej ploche sa tak môže stretnúť “kaligrafické písmo s tlačeným” (Oskár Čepan). Ľudské médium - kultúra - v podaní MARIÁNA ČUNDERLÍKA je teda svedectvom o možnostiach a intenzite humanity, jej pravdivého, čitateľného i presvedčivého priemetu. Zmieruje takýmto spôsobom protiklady kultúry a civilizácie, ktoré často poznamenali najmä toto končiace storočie.

Rudolf Fila

V ZRKADLÁCH MARIÁNA ČUNDERLÍKA.

Dielo maliara MARIÁNA ČUNDERLÍKA, predčasne uzavreté smrťou, patrí k určujúcim smerníkom nášho umenia druhej polovice dvadsiateho storočia. Nenazdávam sa ale, že by mu patril prívlastok kvalitného ukazovateľa kvôli jeho avantgardistickej pozícii voči etnocentrickej tradícii a zrejme ani kvôli úsiliu legitimizovať našu výtvarnú scénu na doskách sveta. ČUNDERLÍKOVE čakanie na seba bolo oveľa, oveľa privátnejšie. Aj preto dnes pohľadom upretým do niektorej z variácií Mariánovho Zrkadla vstupujeme do zvláštneho vizionárskeho rázu ČUNDERLÍKOVÝCH obrazov, objektov a najväčšmi vari jeho prác na papieri. Čím sa spomenutý vizionársky ráz vyznačuje? Pamätáme sa, ako neraz spomenutá robustnosť talentu a výtvarného prejavu bola vyslovená v nerozlučnej dvojici s hypercitlivosťou. Zrejme mala byť pochválená jedinečná hmotná a duchovná spätosť rázu jeho výtvarnej práce i jej posolstva. Spoľahlivo vystihujú aj ČUNDERLÍKOVO “konštruktívne obrazoborectvo”, ako ho pomenoval priateľ Oskár Čepan, ktorý venoval niekoľko zásadných aj jasnozrivých textov o maliarovej ceste ku kokrétizmu i univerzalizmu jeho tvorby.
S pohľadom upretým do Mariánových Zrkadiel sa pred nami odkrýva tvárne úsilie, ako klbko zmyslových aj emotívnych významov, citlivosť voči prírodným stavom stekania, odtláčania, vrypovania, rozmývania, preškrabovania, sypania, zasychania, ako správa o procese ustalovania. Ustalovania čoho? Stôp eruptívnej činnosti, ktorá krúžila ako uhrančivá láva okolo nezredukovateľného jadra a skrytého tajomstva, ktorému z vlastnej nedostatočnosti kurizujeme oslovením umelecký zámer. Možno dnes ešte lepšie chápeme s akou tajomnou samozrejmosťou sa po prvý raz ukázalo maliarovi jeho ARCHAICKÉ ZRKADLO, BIELE ZRKADLO či ČIERNE ZRKADLO. Ako dokument z hlbín pamäti, zrejme tej pamäti, kde mýtus zrkadla funguje ako symbol nepoznateľného Boha. Vidíme v ňom všetko, len samotné zrkadlo nie. Veď či naša veľmi ľudská metafora, že sa zrkadlíme v inom, v partnerovi, v láske, nie je len málo účinná zrada na zrkadle a jeho “temnej funkcii”? alebo je práve tu mnohovýznamnosť taká blízka bohatej štruktúre a mnohým vrstvám, ktoré sa vŕšia na obrazoch a vtetovávajú sa do ich kože? Čo je však do očí bijúce, že nech sa už pod povrchom ČUNDERLÍKOVÝCH obrazov svária či nezadržatelne vlnia a splietajú hmoty ako živly, výsledok procesu je vlastne krehkým ustálením - správa upokojená do noblesných záchvevov: ZRKADLO. A práve Oskár Čepan jasnozrako sledoval maliarove tendovanie k univerzalizmu a my dnes, žiaľ už bez oboch, si môžme uprostred skromného pripomenutia diela MARIÁNA ČUNDERLÍKA, znovu položiť otázku o sile individuálnej vízie vo hviezdnej chvíli, keď sa vraďuje do poriadku sveta.
Niekoľko rokov pred tým, ako sa MARIÁNOVI ČUNDERLÍKOVI objavilo na štafli prvé Zrkadlo, napísal Albert Camus text omilosťujúci ten ohavný a otrasný svet, kde sa dokonca aj krty pokúšajú o nádej: “v ľudskom údele je základná absurdnosť aj bezcitná veľkosť. Obe sa navzájom prekrývajú, čo je prirodzené. A obe sa realizujú, to treba znovu pripomenúť, v smiešnej roztržke medzi nespútanou dušou a pominuteľnými radosťami tela. Je pritom absurdné, že duša, ktorá k tomu telu patrí, ho tak neúmerne presahuje. Vyjadriť túto absurditu možno iba tak, že ju oživíme v hre ustavičných kontrastov”.
V úvode tejto poznámky o diele MARIÁNA ČUNDERLÍKA som spomenul zvláštny vizionársky ráz a jedinečnú hmotnú a duchovnú spätosť jeho výtvarného posolstva. Možno sa k nim celkom dobre hodí spomenúť aj popri dobovo naisto presnej vnímavosti k tónom úzkosti a absurdna aj onú wildeovskú citlivosť pre význam smútku a jeho pôvab.

Juraj Mojžiš
(úryvok z rozsiahlejšieho textu)